V jednej z predchádzajúcich farností, kde som pôsobil, sme mali taký zvyk, že deti pred obetovaním mohli priniesť nejaký svoj dar na oltár. Niektoré prinieslo banán, iné pomaranč. Tieto dary sme následne zhromaždili na okraji oltára, kde boli prítomné popri obetných daroch v podobe chleba a vína. Na záver svätej omše som sa opýtal detí, koho v dedine poznajú, že sa cíti sám a že by ho ich dary, ktoré oni priniesli ako dar Bohu, potešili. A oni sa hneď zapájali: „Tá teta, ten ujo je sám...“ A následne boli po dvoch rozposlané, aby týchto ľudí navštívili. Takto boli tieto deti už od malička vedené vidieť potreby svojich blížnych.
            A najkrajší dar, aký som dostal, bola – neuveríte mi - jedna malá odhryznutá lentilka. Keď som ju dostal, mal som od nej celé ruky dolepené. Predstavte si to dieťa, ktoré odhryzne, lebo mu to chutí a je to jeho a zrazu sa zháči, lebo zistí, že aj ono chce niečo venovať Bohu. Nasledujúcu nedeľu som o tom kázal.